Zovšeobecnenie prvých čitateľských reakcií:
Prvé reakcie čitateľov vo veku od 17-71 rokov hovoria, že hlavne ženy nad 30 rokov skoro jednohlasne reagovali v zmysle úplne nové a zaujímavé, pričom na základe skúseností a intuície cítia, že je obsah knihy pravdivý a umožňuje im vidieť život v zrozumiteľných súvislostiach.

Zdeněk Rybář, ekonóm, poradca bývalého predsedu vlády Českej republiky:
Kniha, kterou jsem měl tu čest si přečíst velmi krátce po jejím vydání, je natolik komplexním pohledem na společnost, na zákonitosti a mechanismy, kterými se řídí, že je velmi obtížné vyzdvihnout nějakou její část. Přesto mě jedna autorova teze šokovala daleko nejvíce. A to ta, která se zabývá současným americkým prezidentem. Trumpova snaha vyniknout za každou cenu při jakékoli příležitosti společnost – a to nejen americkou – polarizovat zkrátka musí. A samozřejmě část svádí k tomu si myslet, že Donald Trump je hlupák, a ke všemu že je svým působením i směšný (přiznávám, že jsem k této skupině doposud patřil). Autor mě dokonale vyvedl z omylu a hlupákem jsem já. Kniha Teória pravdy svou analýzou a podrobnou taxonomií alfa samců a rozborem jejich působení na společnost, mi doslova otevřela oči. Jakýkoli složitý systém, pokud je dlouhodobě funkční, musí být schopen samoregulace. Její účinnost je pak dána délkou trvání jevu či systému. Lidstvo, vzhledem ke známé historii a k současnému množství jedinců na planetě, očividně kvalitní autoregulací disponuje. Nikdy mě však nenapadlo, že alfa samec typu Donalda Trumpa může být podstatným autoregulačním prvkem lidského společenství, navíc s pozitivním dopadem prakticky do všech oblastí lidského života a to dokonce v celoplanetárním měřítku. Očistná síla suverénnosti, přirozenosti a jednoduchosti, kterou se alfa samci dokáží prosadit, v tomto případě proti zbytnělým složitým morálně etickým konstruktům používaným ostatními leadery, to jsou myšlenky, jejichž důsledky mě přímo pohltily. Chcete – li stejně jako já zažít dobrodružství z objevování nových a mnohdy naprosto nečekaných souvislostí, neváhejte, a pusťte se do čtení. Pokud patříte mezi hloubavé čtenáře, naleznete zde nespočet témat, nad kterými se prostě zamyslet musíte. Předpokládám, že nás autor brzy poctí pokračováním a podrobněji rozebere témata, kterých se v této knize dotkl jen letmo. Děkuji za úžasný zážitek a nemohu se dočkat dalších myšlenek a podnětů, kterými bude autor svým originálním stylem opět provokovat chuť po poznání.

Jana Gašparovičová, jazykový korektor:
Text je naozaj jedinečný, je to nóvum, prierez, resp. prepojenie poznatkov filozofického, ekonomického charakteru, poznatkov z fyziky, spoločenských vied atď. Je to veľmi potrebné posolstvo, ktoré, verím, by malo vyvolať  spoločenský diskurz  a pomôcť pochopiť súvislosti, resp. naštartovať nutné zmeny v tejto našej post-postmodernej dobe.

Štefan Franko, univerzitný učiteľ:
Kniha mi spôsobila intelektuálnu jazdu a spal som iba 1-2 hodiny denne, takže som celých 192 strán preložil za týždeň. Celý život hľadám v knižniciach a kníhkupectvách knihu, ktorá by vysvetlila „svet“ a dostal som ju na preklad.

Xaver Gubáš, matematik a aktivista pre školskú reformu:
Kniha má dosah na redefinovanie cieľa školskej výchovy hlavne na úrovni základného a stredného školstva, kde najvyššou úlohou musí byť vytvorenie sociálnej osobnosti z dieťaťa, ako predpokladu/schopnosti pre jeho šťastný život a súčasne vytvorenia možnosti mierového spolužitia ľudských jedincov. Zároveň upozornil autora na dokument o spoločenstve paviánov a psov na smetisku pri Abu Dhabi.

Pedagogické podnety na základe obsahu knihy:

V USA žije neurochirurg, ktorý skúma ľudskú mozgovú kôru a zistil, že násilní jedinci majú špecifickú štruktúru mozgu a keď raz skúmal na CT prístroji svoj mozog, zistil, že má predpoklady k násilnému správaniu sa. Následne podstúpil genealogický výskum svojich pokrvných príbuzných a za posledných 200 rokov objavil vo svojom rodokmeni viacero vrahov a to, že sa z neho nestal násilník vysvetľuje výchovou v milujúcom prostredí, čo nie je nepravda, ale z pohľadu obsahu knihy je možné konštatovať, že pre prežitie plnohodnotného života a dosiahnutia osobného šťastia je potrebné elimináciou násilia umožniť stvorenie osobnosti vo forme „ja som sám sebou“ a ochranou pred vznikom závislosti, čím sa zachová úplná sociálna konektivita v zmysle schopnosti prevziať zodpovednosť za svoje činy a pomoc blížnemu, aby mohol pokračovať vývoj ľudskej osobnosti. Dissimultáne vedomie a vôľa, ktorého znakom vo vedomí je len kumulatívne zbieranie vedomostí bez chápania súvislostí a vo vôli akcelerácia egocentrizmu, takáto dissimultánna/nerozvinutá osobnosť vo veci motivácie zostáva len na úrovni biologickej entity v područí zmyslových podnetov, pudov a potrieb, čo potom tvorí dominantnú „software-ovú/mentálnu“ výbavu nerozvinutej osobnosti, ktorá tak preberá kontrolu nad chovaním takejto entity, čiže stáva sa inštinktívnym automatom. Pri umožnení vzniku a vývoja osobnosti človeka táto inštinktívna zložka osobnosti nezanikne, ale jej význam s rastom osobnostných kvalít, ktorých veľkosť nie je obmedzená, sa marginalizuje „na búrku v pohári vody, ktorá neovplyvní nekonečnú šírku oceánu komplexnej ľudskej osobnosti“.

Inšpiráciu zo smetiska pri Abu Dhabi je možné interpretovať z pohľadu východísk knihy „Teória pravdy“ tak, že smetisko predstavuje ekonomický zdroj ľahkej potravy v nehostinnom prostredí arabskej púšte a pre paviánov predstavujú jediné vonkajšie ohrozenie panstva nad zdrojmi útoky túlavých psov, ktoré lovia paviánov ako svoj zdroj obživy. Ovládnutie ekonomického zdroja si vyžiadalo socializáciu paviánov, ale až existenčný tlak zo strany psov si vynútil socializáciu iného živočíšneho druhu/psov do komunity paviánov, pričom psy boli zahrnuté do spoločenstva cez základné nástroje sociálneho inžinierstva vo forme ritualizovaného násilia a sexu. Paviání samci použili na socializáciu psov rovnaké postupy, ako na samice, tzn. chytili šteňatá za chvost, obúchali o zem a odtiahli do klanového teritória, zároveň so psami realizovali „obrad“ virtuálnej kopulácie. Mladé psy boli najskôr násilím zlomení tak, ako je opísané v knihe pri dialektike simultánneho vývoja vedomia a vôle, kde je u človeka zablokovaná integrácia vedomia a vôle, čiže vytvorenie osobnosti, následkom násilia je potlačenie osobnej/individuálnej integrity „ja som sám sebou“ a tá je nahradená kolektívnou integritou „ja nie som oni“, avšak toto by bolo nedostatočné, preto nastupuje fáza vylúčenia vedomia z dialektiky osobnosti a integrovanie závislosti do vývoja/dialektiky vôle, čím sa ničí „sociálna integrita“ závislého jedinca, ktorá je nahradená domnelou/mentálnou „virtuálnou integritou“, kde takto ovládnutý pes je schopný žiť v nepravde virtuálnej spoločnosti a obrátiť agresiu voči svojmu živočíšnemu druhu/ostatným psom, ktorí útočia na paviánov, pričom závislosť psov od paviánov je dosahovaná cez bezprácny/opakovaný/neobmedzený prístup k potrave zo smetiska, ktorý im umožňujú paviány svojou vynaliezavosťou. V knihe sú opísané všetky štádiá vývoja nástrojov sociálneho inžinierstva, ktorými sú násilie a sex, pričom tieto zodpovedajú aj jednotlivým typom genderových spoločností a ich vývoj predstavuje humanizáciu spôsobu manipulácie/ovládania biologických entít. Prvopočiatočným štádiom je individuálne a adresne orientované násilie spojené s bezprostredným dosahovaním cieľa ako potrava, reprodukcia, ochrana teritória alebo zdroja a podobne, ďalším štádiom je organizované násilie vo forme posvätnej obete, ktoré nesleduje už bezprostredné dosahovanie cieľa, ale vytvára existenčný tlak na synchronizáciu vedomia sociálnej skupiny, u ktorej má potlačiť/eliminovať individuálnu integritu a posilniť jej kolektívnu integritu so skupinou. Vyšším humanizovaným štádiom použitia násilia v organizácii ľudskej spoločnosti je inštitucionalizácia sily/moci a jej sústredenie sa nie na každú individuálnu osobnosť, ale na nesystémové osobnosti, ktoré spôsobujú deštrukciu prirodzeného poriadku a nakoniec je fáza striktného nenásilia ako spôsobu vytvorenia podmienok individuálneho osobnostného rastu každého jedinca ako predpokladu pre prežitie individuálneho šťastia. Sex na úrovni biologickej entity je spôsob reprodukcie živočíšneho druhu, ale vo vyššom štádiu humanizácie predstavuje nástroj sociálneho inžinieringu a slúži na imitáciu spolupatričnosti do sociálnej skupiny, kde na úrovni biologickej entity bez vedomia je prostriedkom účasti na „večnosti“ respektíve druhovej jednote, preto pre virtuálnych členov/psov jeho ritualizovaná podoba imitácie kopulácie znamená symboliku príslušnosti do skupiny paviánov a v rámci genderovej vývojovej fázy ľudskej spoločnosti ide o organizované/nespontánne/ rituálne sexuálne praktiky. V ďalšom štádiu rituálny sex je nahradzovaný sakrálnym sexom/nepromiskuitným za účelom udržania pokrvnej línie a najvyšším štádiom sexu je jeho oslobodenie od biologickej podstaty a je nahradzovaný absolútnou neosobnou sociálnou konektivitou v podobe obetavej a nepodmienečnej lásky. Účelovou funkciou všetkých ľudských spoločností od počiatku vekov je ochrana plodnej ženy, preto aj ústredným bodom skúmania celej knihy je komplexnosť, logickosť a vnútorná bezrospornosť výkladu pôvodu a evolúcie ľudskej civilizácie skrz pôsobenie žien ako genderovej stratégie presadenia sa ženstva v spoločnosti.

Kniha „Teória pravdy“ pôvodne vznikala ako subjektívna reflexia bytia a jej najvyššou pridanou hodnotou sú diagramy, ktoré som ako autor spracoval, aby čitateľ mohol vizuálne a štandardizovane pristupovať k celostnému chápaniu sveta tak ako ho vidím. Následne bolo až vzrušujúce zistenie, že tento celostný pohľad umožňuje logickým spôsobom vysvetliť zároveň „historické udalosti“ respektíve mytológiu pôvodu ľudstva tak, ako ho chápu určité privilegované spoločenské vrstvy – slobodomurári, ktorí za posledných 300 rokov najviac ovplyvnili smerovanie ľudskej civilizácie.

Na základe odoziev prvých čitateľov, ktorí mi poslali celý rad vedeckých pokusov a vedecky zachytených pozorovaní prírody, mi umožnili krok za krokom osvedčiť jednotlivé tvrdenia postulované pri kreovaní knihy. Dynamika vlastného života knihy vyžaduje, aby som ako autor zhŕňal na webovej stránke knihy tieto podnety, ktoré následne bude potrebné zapracovať do doplneného vydania, ktoré by sa už malo snažiť byť relevantným a konseptuálnym dielom antropológie.

Kniha operuje s historickými reáliami, ktorých pôvod je nutné ozrejmiť, aby nemohlo dôjsť k omylu v interpretácii obsahu knihy v historickej časti ako fikcie. Predovšetkým je nutné si uvedomiť, že sa jedná o príbehy, ktoré tvoria základ viacerých náboženstiev, a nie je možné jednoznačne stanoviť, ktorá skutočnosť alebo osoba je reálna alebo ktorá má povahu legendy slúžiacej k svetonázorovým účelom, čiže sú skôr predmetom viery respektíve heroizácie pôvodu oprávňujúceho k privilegovanému statusu voči „nezúčastneným“ tretím osobám a národom. Faktom je, že existuje skupina privilegovaných ľudí – slobodomurárov, ktorí plne akceptujú svoju „históriu“ o egyptsko-judaistickom pôvode slobodomurárstva. Vzhľadom na súkromnú povahu ich inštitucionálnej histórie, môžu nečlenovia lóží skúmať pôvod slobodomurárstva len z oficiálnych vyjadrení poskytovaných prostredníctvom svojich „akreditovaných“ historikov. Jedným z takýchto historikov dejín slobodomurárstva je Robert Lomas, z ktorého prác som čerpal odvodenie prameňov slobodomurárstva z egyptskej tradície. Róbert Lomas keď prišiel so svojou knihou „Otočiť Chíramovým kľúčom“ zožal tvrdú kritiku od dogmatických historikov, že prekrucuje históriu. Ku kritike je vhodné uviesť recenziu z webovej stránke Roberta Lomasa, že jeho tvrdenia „síce nemajú historickú platnosť“, ale kniha „Otočenie Chíramovým kľúčom, by sa mala považovať skôr za pozvánku na premýšľanie“.

Práca Roberta Lomasa inšpirovala celú plejádu autorov, ktorí sa venovali pôvodu slobodomurárstva a jedným bol aj antropológ, spisovateľ a filmový producent Keith Laidler, ktorý invenčným spôsobom vyriešil premostenie egyptskej a judaistickej tradície na britské ostrovy a následne do slobodomurárskeho rítu. Prepojenie blízkovýchodnej tradície Keith Laidler dokladuje prostredníctvom princezien Skotie, dcéry faraóna z doby biblického Mojžiša a Tamary Tephi, dcéry posledného judského kráľa Sedekiáša odvlečeného do Babylonského zajatia. Nápadité na jeho teórii je práve to, že ženy sa nevysielajú do neznámeho prostredia, ale do bezpečia. Preto je logické konkludentne predpokladať, že spojenie medzi Blízkym východom, ktorý predstavovala Egyptská ríša a územie starovekej Palestíny, je vytvorené nadovšetky pochybnosti na báze priateľských vzťahov. Ďalším konkludentným predpokladom k prenosu mystickej a intelektuálnej tradície Blízkeho východu na britské ostrovy je predpoklad, že ženy urodzeného pôvodu, čiže princezné, cestovali so sprievodom, ktorého členmi boli aj nositelia mystérií. Vzhľadom na to, že mystické predmety (napríklad Jacobov Kameň osudu), ktoré sa stali súčasťou korunovačných ceremónií kráľov na území britských ostrovov a priniesli ich sprievody princezien so sebou do Írska a Škótska, je oprávnené považovať intelektuálne prepojenie na egyptsko-judaistickú tradíciu za plne preukázané.

Okrem historických osôb princezien, ktoré sú spomínané v historických kronikách, napríklad v írskej kronike Book of Leinster z 12. storočia, sú tieto zároveň uvádzané v genealogických rodokmeňoch izraelských a aj írskych kráľov. Zároveň nesmie byť opomínaná mytológia heroizácie pôvodu kmeňov na území dnešného Írska a Dánska, čiže Keltov a Vikingov, ktorí sa považovali za potomkov starozákonného Jakuba/Izraela cez pokrvnú líniu jeho piateho syna, ktorý sa volal Dan, a ktorého bratom bol Jozef vezír Apofisa, hyksóskeho faraóna Dolného Egypta. Podľa uvedených mýtov boli až tri vlny migrácie Dan-ovho kmeňa Izraelitov do Európy, pričom prvá bola ešte pred exodusom do južného Grécka a jej potomkami boli Sparťania, potom išla druhá vlna do Írska a na britské ostrovy a nakoniec posledná cez oblasť Čierneho mora na severozápad do Dánska.

Keith Laidler vo svojej knihe „Hlava boha, Stratený poklad templárov“, tvrdí, že faraón Achnaton a Mojžiš je tá istá osoba. Zaujímavý záver k identite Mojžiša prijal vo svojej analýze pôvodu obriezky židov Sigmund Freud, keď tvrdí, že obriezka je staršia egyptská tradícia, ktorú zaviedol v judaizme Mojžiš, ktorý bol preto podľa jeho názoru Egypťan a Židia boli jeho adoptívny národ. Vzhľadom na to, že jediným monoteistickým egyptským faraónom bol Achnaton, tak Sigmund Freud usudzuje, že sa jedná o tú istú osobu. Keith Laidler odhaľuje ešte väčšiu kamufláž ohľadne identity Abraháma a jeho syna Izáka. Hlavný prúd historikov datuje Abraháma (otec národov) na základe sumerských tabuliek do obdobia 2. polovice 3. tisícročia pred Kr. a táto osoba bola zo Sumeru. Egyptský Abraham sa volal pôvodne Abram (vznešený otec), čiže ide o opačný postup zámeny ako pri Mojžišovi, kedy je jedna osoba vydávaná za dve, naopak pri Abrahámovi/Abramovi sú dve rozdielne osoby vydávané za jednu. Pre pochopenie dichotómie identity Abraháma na dve osoby, ktoré delí viac ako tisíc rokov je nutné pripomenúť v histórii často používanú prax heroizácie neurodzeného pôvodu, ako napríklad pri Romulovi a Rémovi, ktorí založili Rím, alebo pri Pipinovi Krátkom, ktorý bol otcom Karola Veľkého. Ak uznáme za preukázanú existenciu biblického Jozefa a súčasne s tým aj jeho rodokmeň v vzostupnom rade až po patriarchu Abraháma/Abrama, je logické, že jeho rodová línia spadá do obdobia 18. dynastie Egyptskej strednej ríše. Zákonite musí byť sumerský Abraham iná osoba ako Jozefov prapredok Abrahám/Abram. To že boh povedal, aby si Abram zmenil meno na Abrahám je len kamufláž, ktorá má zakryť zmysel zmeny mena Abrahámovej ženy zo Sarai na Sára (kráľova žena) a súčasne zakryť nedostatočný stupeň urodzenosti Abraháma/Abrama a jeho ženy Sáry/Sarai voči faraónovi Thutmose III., ktorého meno sa píše v hebrejčine dwd a číta David. Časová kamufláž sa použila aj pre narodenie Izáka, kde v Starom zákone sa tvrdí, že Sára porodila vo veku 90-tich rokov (napríklad dnes je najstaršou matkou na svete Omkari Panwar, z Indie, ktorá v júni 2008 porodila vo veku 70 rokov dvojčatá – dievča a chlapca, cisárskym rezom), čo malo za účel pred nezasvätenými zakryť respektíve oddialiť prekrytie obdobia počatia Izáka a bigamického zväzku Sáry/Sarai s faraónom Thutmose III. Zmyslom časovej a mennej zámeny u oboch biblických patriarchov – Mojžiša/Achnatona a Abraháma/Abrama je zakryť podstatu pôvodu mystérií židovských kmeňov pred „pohanmi“ a zároveň syntetickým spôsobom spojiť tradíciu Sumeru a Egypta, ktorej jedinými nositeľmi sa tak stávajú vyvolení Židia. Kniha „Teória pravdy“ čerpá historické reálie, osoby a skutočnosti, počínajúc egyptským Abrahámom/Abramom z kníh Keitha Laidlera a Roberta Lomasa.

Z pohľadu obsahu a posolstva knihy je irelevantné, či došlo k prepojeniu blízkovýchodných tradícií presne ako je prezentované slobodomurárskou tradíciou, ale relevantným je fakt, že egyptským koreňom a ich prenosu na britské ostrovy verili mnohé významné osobnosti svetových dejín ako napríklad Issac Newton, Alexander Fleming alebo Winston Churchill, a toto ich presvedčenie má doteraz významné dôsledky pre formovanie našej dnešnej ľudskej civilizácie. Táto „alternatívna história“ sa snaží logicky na základe deduktívno-induktívnej metódy zahrnúť do ľudského poznania skutočnosti, ktoré materiálne existujú, teda sa stávajú historickými teóriami, ktoré prinášajú inšpiráciu na premýšľanie a zdokonaľovanie sa ľudstva.

Na opis osôb a skutočností z obdobia pred Abrahámom používam informačnú základňu skoro výlučne z prác Zecharia Sitchina, ktorý prekladal originálne sumerské hlinené tabuľky písané klinovým písmom v akkadskom jazyku a jeho práca poukazuje na starší pôvod biblických textov starého zákona a túto tradíciu usádza do Sumeru. Hlavým zdrojom sú hlinené tabuľky, ktorých texty opisujú vznik Zeme a vesmíru, stvorenie človeka a príbeh vyvolenej/experimentálnej rodovej línie od Adama cez sedem generácií po Noema a od Noema zase cez sedem generácií po sumerského Abraháma.

Zacharia Sitchinovi je vyčítaná úprava „modernizácia“ prekladu týchto textov, kde jednotlivým udalostiam a činom pripisuje moderné technologické významy, ktoré sú samozrejme rozdielne od „ustálených“ významov, ktoré im priraďuje paradigmatická historiografia.

Ďalej je mu vyčítaná aj jeho interpretácia astronomického pôvodu Zeme, kde na základe prekladov tvrdí, že život na Zemi bol zasiaty pri zrážke Prazeme s družicou 12 planéty. Posledné výskumy potvrdili, že zemský mesiac je rovnakého zloženia ako Zem a s najväčšou pravdepodobnosťou vznikol odštiepením približne 1,2% hmotnosti Zeme po náraze iného kozmického telesa. Zároveň gravitačné výkyvy alebo anomálie, ktoré vykazujú známe planéty slnečnej sústavy predigujú existenciu nám doposiaľ neznámeho vesmírneho telesa obiehajúceho na excentrickej dráhe voči nášmu Slnku.

Vo veci francúzskych reálií som čerpal z práce Pierre Chaunu, ktorý bol profesorom histórie na univerzite Sorbonne a bol odborníkom na sociálne a náboženské dejiny Francúzska a hispánsku Ameriku. Zdrojom moderných historických reálií bola práca Lynn Picknett a Clive Prince „Odhalenie Sionu“, ktorí na základe investigatívneho vyšetrovania, hlavne vo francúzskych archívoch, odhalili pôvod legendy o priorstve Sionskom ako mätúcu stopu vytvorenú tajnou službou vichystického Francúzska. Významným zdrojom inšpirácie v oblasti vnútorných súvislostí medzi učeniami najväčších mystikov ľudskej histórie bola kniha „Velcí zasvěcenci“ od Eduarda Schüré, francúzsky filozof, spisovateľ a právnik.

V židovských najstarých textoch sa opisuje, že „kmeň Danov má lode a venuje sa obchodu“, preto ešte pred exodom Židov z Egypta (druhá polovici 14. storočia pred n. l.), dochádza k jeho expanzii vo východnom Stredomorí a určite sú im známe aj vody okolo britských ostrovov.

Nemecký historik Karl W.L. Müller vo svojom diele „Fragmenta Historicorum Graecorum“ poznamenal, že “Hecateus z Milétu, (grécky historik, 4. storočie pred n. l.) nám hovorí, že Egypťania, predtým znepokojovaní pohromami, aby božský hnev mohol byť odvrátený, vyhnali všetkých cudzincov zhromaždených v Egypte. Z nich niektorí pod svojimi vodcami Danuss a Cadmus prešli do Grécka, iní do iných regiónov, väčšinou do krajiny Kanaán.“ Židovský historik Josephus poukazuje, že Lacedemonian (Gréci – Sparťania) boli vlastne Izraelitmi.

John C. Gawler, slobodomurár, spisovateľ a vojak v knihe „Dan, priekopník Izraela“ tvrdí, že „Danites vládli asi dve storočia v okolí mesta Joppa (okolie dnešného Tel Aviv) až do príchodu Miléťanov, ktorý sa konal 1000 rokov pred n. l.” Takže dátum príchodu prvej Danskej kolónie do Izraela sa uskutočnil cca 1200 rokov pred n. l. a následne ich odchod do Írska cez Ibériu, čo znamená nový Izrael a ide o územie dnešného Španielska, sa konal okolo 10. storočia pred n. l. Táto vysťahovalecká vlna Danites, ktorá šla do Írska a bola nazvaná “Tuatha de Danaan” (Kmeň Danov). Uvedená skutočnosť sa uvádza v írskych Kronikách.

V starovekej Palestíne žili aj vnútrozemský Danites medzi pohorím Hebron a riekou Jordán, avšak títo v čase asyrskej invázie do severného Izraela uskutočnenej na pozvanie Júdskeho kráľa v roku 722 pred n. l., začali migrovať na sever do čiernomorského regiónu. V regióne Čierneho mora je to zaujímavé, že Danites zachovávajúc tradíciu pomenovania názvov miest po Danovi ich „otcovi“, premenovali rieky ústiace do Čierneho mora, ktoré sa nazývali Ister, Tyras, Borysthenes a Tanais, zmenili na Dunaj, Dnestr a Don (Collier’s Encyclopedia). V hebrejčine neexistujú samohlásky, takže meno Dan je písané DN, preto slová ako Dan, Din, Don, Dun, Den alebo Dn zodpovedajú menu kmeňa Dan. Denmark, názov krajiny v severnej Európe, znamená doslova “Danov znak”. Je zrejmé, že sa jedná o pozostatok obyvateľov migrujúceho izraelského kmeňa Dan, ktorí sa putovali smerom na severozápad od Čierneho mora. Dnešní Dáni tvrdia, že zostúpili z „Dana Veľkého”, čo znamená „Dan Izrael“ (Saxonis Grammatici Historia Danica, Zväzok 1).

Dôležitým inšpirujúcim prameňom knihy „Teória pravdy“, aj keď už nie historickým, sú egyptské mýty, ktoré sa snažím ako autor interpretovať moderným „účelovým“ sociologickým spôsobom. Vo veci preddynastického obdobia, kedy vládli Egyptu „bohovia a polobohovia“ za historický prameň je nutné považovať sumerské hlinené tabuľky. Egyptský kráľovský mýtus hovorí iný príbeh, preto ho považujem skôr za sociologicko-didaktickú pomôcku formátovania vedomia obyvateľstva starovekého Egypta. Informácie o egyptskom panteóne je možné pre účely inšpirácie získať z mnohých zdrojov.

V knihe používam Egyptský kráľovský mýtus pre interpretáciu pochopenia typológie žien, ďalej pre motiváciu ľudí v rámci sociálnych vzťahov a dosahovaní ich osobných cieľov. Mimoriadne inšpirujúcim bolo pre mňa zistenie, že Egypťania pred 5 500 rokmi vo svojom kráľovskom mýte opísali nebezpečenstvo pre ľudstvo plynúce od jedincov, ktorí sú nespôsobilí k správe verejných zdrojov z dôvodu nedostatočnej sociálnej konektivity, schopnosti niesť zodpovednosť voči blížnemu, respektíve uplatňujú ako pracovnú metódu lož alebo trpia nedostatkom mentálnej spôsobilosti, ktorú nahradzujú intrigami a zradou ľudí, ktorí sú ochotní projektovať svoju dôveru do ich kompetencie.

Adam Sterling

Veľvyslanec USA na Slovensku

Vaša Excelencia,

obraciam sa na Vás a Vašu vládu, s prosbou a nádejou, že celosvetová polemika na otázky, ktoré nastoľujem vo svojej knihe „Teória pravdy“ pomôžu k presadeniu  konceptu ľudskej spolupatričnosti a jednotného celoplanetárneho národa, nakoľko v zmysle mojej knihy je toto možné, bližšie www.theorytruth.com. V prípade, že by sa uvedená možnosť v dlhodobom horizonte nepodarila, ale aj tak z krátkodobého hľadiska najbližších dvadsať rokov, bude musieť svet sa vysporiadať s možným rozpadom Číny alebo odsunutím USA na prerifériu svetového diania s neistou budúcnosťou pre štát Izrael, pričom riešením je práve koncept celoplanetárneho národa. Sprievodným javom dejinotvornej kolízie Číny a USA bude zánik, respektíve premena energetického sektora na technologický, s dramatickým precenením kapitalizácie ekonomík západnej civilizácie, čo spôsobí aj dramatickú zmenu cenového mechanizmu so všetkými dôsledkami na bohatstvo sveta, a tým aj životnú úroveň v najvyspelejších ekonomikách sveta. Ďalším neopomenuteľným javom je, že spoločensko-politická klíma v Európe vykazuje silné znaky podobnosti klímy v predvečer Veľkej francúzskej revolúcie, ktorej následky určite nikto z Európanov nechce pocítiť, ale ktoré sú nevyhnutné, pokiaľ sa im nepodarí predísť. Tento otvorený list vrátane aplikačnej ukážky mojej knihy v prílohe tohto listu adresujem všetkým Vašim kolegom z krajín Európskej únie so sídlom na Slovensku, z Číny, Ruska, Indie, Ukrajiny a Izraela, a, samozrejme, bude poskytnutý aj svetovým médiám.

Bratislava 15. 10. 2018

Ľubor Navračič

Príloha:

Dodatok: Aplikácia „Teórie pravdy“ na globálnu politiku

Slovenské príslovie hovorí: „Podľa seba, súdim teba,“ a preto hlupáci chcú zaradiť medzi seba aj amerického prezidenta Donalda Trumpa. Keby Trump nenaordinoval svet podľa Donalda, tak by bol svet podľa Baracka. A aký by bol ten Barackov? Tak, ako uvádzam v knihe, integrita ľudskej spoločnosti vo vzostupnom smere je založená na obkročnom prenose génov generáciami a v bočnom smere privatizáciou muža, pokrvnej línie a ekonomických zdrojov zo strany ženy, čím vzniká spoločnosť praženy. Následne sú tieto vzťahy rozvíjané na základe spoločenskej akumulácie zdrojov spôsobenej rozvojom poľnohospodárstva, čím vzniká spoločnosť improbusnej ženy. Táto prerastá do spoločnosti plodnej ženy vďaka súkromnej akumulácii zdrojov plynúcich zo zahraničného obchodu, čím je dovŕšený vývoj dnešnej ľudskej civilizácie. S najväčšou pravdepodobnosťou aj Barack Obama vedel, že budúca akumulácia zdrojov bude prebiehať v Eurázii a tomu zodpovedá projekt globálnej ekonomickej diaľnice eufemicky nazvanej „Hodvábna cesta“. Problém USA ale je, že boli, sú a budú ostrov, takže budúce hodnototvorné a akumulačné procesy idú mimo USA a ich dominancia na mori bude z pohľadu budúcnosti iba „vyplytvanými zdrojmi“. Svet podľa Baracka je založený na ideológii, ale projekt prepojenia Európskej únie a Číny je čisto ekonomický, preto bol Barackov prístup zo strany Číny odmietnutý. Naivita konceptu ideologického rozdelenia sveta v ekonomickej oblasti je nerealizovateľná, pretože ide o snahu spojiť dve nesúrodé veci, ako keby chcel Barack prišiť handrový kabát na telo/kožu, kde handra nemôže vydržať dynamiku vývoja biologického tela/ekonomiky. Okrem toho ideológia Barackovho sveta nie je ani vnútorne konzistentná, lebo, ako je bližšie v knihe rozobrané, spája kalifornský vedecký ateizmus (neokomunizmus), texaský starogermánsky vôľový gnosticizmus (uvedený v ukážke z knihy na www.theorytruth.com) a newyorský globalizmus, t. j. nekontrolovaný nadnárodný egoizmus super dravcov. V knihe je rozobraný stav, keď sa vedomie pohybuje vo virtuálnej realite/stave bez verifikácie zhody skutočnosti a výroku a tento produkuje v psychike duševné poruchy a v sociálnej oblasti umožňuje presadiť sa jedincom, ako sú beštie a svine (nie je to pejoratívny výraz, ale terminus technicus definovaný v knihe). Je ich poznať podľa toho, ako poznajú klamárov policajní vyšetrovatelia, že opakujú všetci to isté bez osobného vkladu do opisu skutočnosti. Ideológia v spojení s ekonomikou je neefektívna, podobne ako handrový kabát prišitý o kožu je prepotený, smrdí, hnije a trhá sa, ako sa telo hýbe a rozrastá či už z dôvodu aktivity, obezity, alebo rastu svalovej hmoty. Politika Baracka Obamu reflektovala geografické podmienky, preto ideologickou blokáciou Iránu/Perzie, Ruska a Ukrajiny, zablokoval cestu medzi Čínou a Európskou úniou, nakoľko je v jednom úseku rozdelená na Barentsovo more, Rusko, Kaspické more, Irán a Arabské more a v druhom úseku je blokovaná Škandináviou s Baltským morom⁽¹⁾ a Poľskom⁽²⁾, Ukrajinou a Čiernym morom. Ideológia je v ekonomike neefektívna, preto uzatvorenie jadrovej „Barack“ dohody s Iránom je síce prejav „dobrej vôle“ voči Číne, ktorý sledoval pravdepodobne vyvažovanie situácie v spojení s Afganistanom a Pakistanom, ale pri ekonomickom projekte je irelevantný a z logických dôvodov išiel do stratena. Poloha Perzie inšpirovala  Kýra Veľkého, aby spustil prvú civilizačnú revolúciu v 6 st. pred n. l. (riešené v knihe) a o jej reštart sa snaží Čína. Chyba/slabosť USA v Strednej Ázii si vynútila mocenský tlak voči Rusku, ktoré reagovalo racionálne a výsledkom bol enormný tlak na Ukrajinu, ako náhradu za uvoľnenie blokovania Iránu, a toto riešenie bolo podobné, ako hodiť náboj do otvoreného ohňa. Našťastie v ľudskej civilizácii existujú samoregulujúce mechanizmy, ktoré ľudskú hlúposť korigujú a v tomto momente nastupuje svet podľa Donalda. Ekonomizmus politiky prezidenta Donalda Trumpa by sa dal charakterizovať ako kapitálový merkantilizmus, ktorého podstata spočíva v blokovaní procesov tvorby vnútorného kapitálu v ekonomike u neželanej konkurencie. Na vysvetlenie treba načrieť hlboko do dejín ekonomických teórií, kde na začiatku je potrebné vysvetliť, ako sa tvorí cena v uzatvorenej ekonomike. David Ricardo vypracoval teóriu hodnoty a dokázal, že v ekonomike sa pri cenotvorbe nakoniec stabilizuje vo všetkých odvetviach rovnaká miera zisku, ktorá obsahuje odmenu za všetky zdroje producenta, a to vrátane tých, ktoré nezískava z tovarovo-peňažných vzťahov, ale aktivuje ich zo svojho prostredia a pre ekonomiku majú charakter „novoobjavených“. Napríklad suroviny nachádzajúce sa vo vlastníctve producenta, ďalším statkom, každoročne ekonomicky „novoobjaveným“, je poľnohospodárska produkcia a, samozrejme, najdôležitejším je ľudská práca spolu so znalosťami, respektíve technológie. Následne klasický merkantilizmus tvrdí, že v ekonomike je konečný objem obeživa, ktorý slúži na úhradu transakcií prebiehajúcich medzi výrobcami a spotrebiteľmi. Keďže u žiadneho výrobcu nedochádza k neprimeranej koncentrácii zisku, potom akumulácia obeživa v ekonomike znamená aj rast ekonomickej aktivity spojenej s rastom bohatstva. Ďalšou, v západnej ekonómii už menej známou teóriou je koncept „komparatívnych výhod zahraničného obchodu“, ktorý v bývalých východoeurópskych komunistických krajinách našiel teoretické zdôvodnenie pre dumpingové ceny exportu statkov vyrábaných v týchto socialistických ekonomikách, pretože takto získané devízy umožňujú import statkov, ktoré sú nedostatkové. Následne umožňujú nedostatkové statky rozvinúť úplný ponukový reťazec domácich statkov a v nich je potom obsiahnutá priemerná miera zisku, ktorá kapitalizuje celú ekonomiku, čo súčasne kompenzuje stratu dôchodku pri exporte za podhodnotené ceny. Všetky tri uvedené teoretické východiská sú podkladovými konštruktmi pre moju „kvalitatívnu teóriu peňazí“,  ktorej analógie využívam pri výstavbe mojej knihy, vo veci prínosu zahraničného obchodu pre rast ľudskej civilizácie. Takže efekt zahraničného obchodu na rast bohatstva pri importe znamená skompletizovanie ponuky statkov, a tým rast vytvorenej pridanej hodnoty v ekonomike na úrovni priemernej ziskovosti z úplnej štruktúry statkov, čiže z väčšej podkladovej základne, a export poskytuje dodatočný kapitalizačný prírastok vo forme precenenia „novoobjavených“ statkov, ktoré už nie sú oceňované len na základe priemernej miery zisku v domácej ekonomike, ale súčasne aj na základe hodnototvorného procesu, do ktorého sa exportovaný statok zapája v najvyspelejšej importnej ekonomike, do ktorej je statok exportovaný. Potom východisko klasického merkantilizmu, že dôležitý je objem peňazí v ich funkcii obeživa, sa ukázalo ako nesprávne, ale funkcia peňazí ako uchovávateľa hodnoty, čo je definícia kapitálu, je tým „svätým grálom“ hospodárskej politiky štátu, respektíve zdrojom rastu bohatstva.

Všetci tí, ktorí budú hlásať, že o teoretickom fundamente zahraničného obchodu nevie Donald Trump nič, majú pravdu. Pretože som svoju prácu doposiaľ nepublikoval a ani nikto sa takto na zahraničný obchod ešte nepozrel, potom ani kritici prezidenta USA nič nevedia. Na rozdiel od nich Donald Trump ale osobne poznal Ivana Boesky a určite videl aspoň raz film Olivera Stonea „Wall Street“, kde Gordon Gekko zaútočil na podkapitalizované aerolinky Bluestar. Donald Tramp určite vie, čo je vnútorná hodnota akcií, kapitalizácia spoločnosti a fundamentálna analýza spoločnosti, čo je zase mikroekonomické zdôvodnenie kapitalizácie prostredníctvom zahraničného obchodu na úrovni makroekonomiky. Na základe svojich skúseností vyhodnotil, že Čína je „firma vhodná na prevzatie“. V prípade, že by Donald Trump neurobil toto vnútorné rozhodnutie a pokračoval by svet podľa Baracka, tak ešte počas jeho života, asi do dvadsiatich rokov, by sa z USA stal ostrov a Moskva by nahradila New York ako svetové finančné centrum a Viedeň by nahradila Londýn. Pre Trampovu osobnostnú charakteristiku je neprijateľné, aby bol Donaldom „zo zapadákova“ a nie z New Yorku/pupku sveta. Bolo úžasné vidieť Donalda Trumpa v BR OSN, kde napriek posmechu nevedomých „preplával vestibulom“ ako vlajková loď jej veličenstva do prístavu. On totiž vedel, čo nevedia ostatní; totiž že platí slovenské príslovie: „Bič plieska na konci“. Inštinkt dravca káže pripraviť si pozíciu pred skokom na korisť, pričom je nutné rešpektovať dané podmienky, pretože Barack Obama ako „odchodné“ zanechal po sebe sankcie voči Rusku a krízu na Ukrajine. Preto, aby Donald Trump nemusel odhaliť svoje zámery a ani bojovať „s hlupákmi“ z Barackovho sveta, pritvrdil v tlaku voči Rusku. Preto nemôže vyjednávať s Rusmi o podiele „na obchode“, čím by sa mohlo rozdeliť aj riziko, ale musí kreovať „obchod“ tak, že bude kupovať služby od Rusov. Barack Obama poškodil USA v dvoch smeroch, čo je ale logické, pretože jeho svet je virtuálny a je založený na ideológii (pre bližšie pochopenie pozri knihu). Vytesnil kreatívnych Rusov, a tí na oplátku začali organizovať svoj štát na báze najnižších nákladov, čiže podporou pravoslávnej cirkvi a rodiny dali ľuďom nádej a uspokojenie (otázka vnútorných tenzií je riešená v knihe). Pocit eliminácie existenčnej tenzie je riešený „zázračnými zbraňami“, ktoré maria akékoľvek možnosti na víťazné ťaženie USA v akejkoľvek vojenskej kampani vo svete. Čo je najhoršie, vďaka sankciám môžu Rusi kapitalizovať svoju ekonomiku aktiváciou „novoobjavených zdrojov“, ako napríklad rozvojom poľnohospodárstva a diverzifikáciou napojenia exportu plynovodmi na všetky relevantné ekonomické centrá, predovšetkým na Európsku úniu a zároveň uvoľnil tlak na Irán. Vďaka „kartám“, čo rozdal Barack Obama, keď marginalizoval Rusko, bude musieť USA akceptovať cenu Ruska za svoje služby, iba ak by ponuka bola vysporiadanie problému Ukrajiny. Podstata „hry na prevzatie“ Číny spočíva v tom, že sa podarí odstrihnúť tovarové toky na najvyspelejšie trhy s cieľom dekapitalizovať Čínu. To bolo v prvej fáze uvalených ciel na čínsky export do USA nadmieru úspešné, pretože recipročné  clá zo strany Číny ďalej narušia hodnototvorné/produktové toky v čínskej podnikovej sfére, ale účinok na USA je v tolerovanej miere. Kapitalizácia ekonomiky USA je  totiž založená na službách, hlavne z titulu rezervnej a zúčtovacej funkcie amerického dolára a z obchodu s duševným vlastníctvom spojeným hlavne so softwarom. V druhej fáze, ktorá je „hypotetická“, s najväčšou pravdepodobnosťou nastúpi riešenie problému ľudských práv, ochrany duševného vlastníctva s tým, že spoločnosti, ktoré podporujú/obchodujú s čínskym tovarom, budú sankcionované. Pokles tržieb z exportu spôsobí dlhovú krízu čínskych podnikov, čo povedie k viazaniu verejných zdrojov na udržanie finančnej stability mikroekonomiky, nastane pokles investícií, a to jednak domácich verejných, lebo zdroje budú viazanie v dlhovej službe, a potom aj zahraničných, pretože tržby z USA a EÚ budú výrazne redukované a nebudú potrebné nové investície a domácu spotrebu obslúžia už existujúce výrobné kapacity. Preto zahraniční investori budú repatriovať dividendy s cieľom minimalizovať straty. Ako prví sa budú chcieť zachrániť domáci podnikatelia, ktorí sa budú snažiť presunúť výrobu do „bezpečnejších a lacnejších“ destinácií, čím budú dokonané podmienky pre opakovanie scenára podobného koncu Sovietskeho zväzu. Pre USA je výhodné moderovať obchod medzi EÚ a Čínou, čo je možné dosiahnuť len udržiavaním oboch euroázijských ekonomických centier v stave slabosti „chronickej choroby“, čo je v Číne možné dosiahnuť dekapitalizáciou jej ekonomiky a v prípade EÚ výmenou „ideologických“ západoeurópskych lídrov kooptovaných Barakom Obamom za národne orientovaných, avšak „uzemnených“ (na základe odstrašujúceho príkladu dopadov Brexitu bez dohody). Títo sú ľahko poznateľní, pretože dookola opakujú jedno a to isté stanovisko, ako keby boli zhypnotizovaní, respektíve nesvojprávni a niekto im vopred napísal, čo majú hovoriť. V dôsledku toho môžu USA postupovať v Európe podľa rímskeho: „Rozdeľuj a panuj“. Filozofický základ výmeny elít, ktorý je pre Donalda Trumpa úplne prirodzený, vychádza z najlepšej americkej podnikateľskej tradície dať zákazníkovi to, čo očakáva. Zákazník určite neočakáva, že keď investuje svoj volebný hlas, čo je vlastne jeho osobný sociálny kapitál, tak nebude žiadna odozva ako od dnešných elít, čiže nadobudne pocit oklamania a okradnutia, čo je skutková podstata trestného činu podvodu. Praktický výkon „nacionalizácie“ a výmeny európskych elít pre svet podľa Donalda Trumpa realizuje v Európe jeho bývalý poradca Steve Bannon. Skôr, než ktokoľvek začne „démonizovať“ nacionalizmus, by si mal prečítať moju knihu a pochopí rozdiel medzi národom v zmysle etnickom, ktorý vznikol v 19. storočí,  a národom v zmysle statusovom, ktorý  umožňuje na základe princípu poslednej inštancie, kde môže jedinec ešte aspoň zmierniť negatívne dopady sociálnych síl na svoju existenčnú tenziu. To zároveň vysvetľuje vznik a zánik všetkých ľudských civilizácií, ale súčasne tento mechanizmus umožňuje do budúcnosti, možno za sto rokov, pochopiť vytvorenie jediného celoplanetárneho národa žijúceho v mieri na Zemi. Čaro Donaldovho sveta spočíva v tom, že pre svojich Newyorčanov/superdravcov/globalistov vytvorí priestor, ktorý je úplne prirodzený a usmerní ich činnosť pre ľudstvo pozitívnym smerom. Samozrejme, nevyhovie tým typom globalistov, ktorí majú v duchu konšpiračných teórií ambíciu ovládať podľa svojvôle národné štáty a zároveň byť nedotknuteľní, čo je pozícia „sám proti svetu“, ktorej konečným riešením je jadrová apokalypsa. Naopak, tým, že vytvorí predpoklady celoplanetárneho národa na základe racionálneho správania podľa pravidiel kapitálových trhov, kde sú najsilnejším hráčom „Newyorčania“, udržia sa USA ako hlavná „morálna“ a zároveň riadiaca autorita sveta. Táto ambícia bude síce znamenať stratu pozície zúčtovacej meny pre dolár, ale USA budú dohliadať, aby aktéri tvorby nového zúčtovacieho systému mimo dominancie USA akceptovali spoločný postup kontroly. Ďalej uvádzané skutočnosti majú hypotetickú povahu; vo veci medzinárodného autonómneho zúčtovacieho systému budú USA presadzovať, aby nemohli napríklad krajiny napojené na terorizmus alebo neférové obchodné praktiky profitovať na zahraničnom obchode s vyspelými krajinami, ale najpodstatnejšou podmienkou bude dosiahnuť úplnú konvertibilitu mien, čo však bez prijatia systému ochrany                                      pred neodôvodnenými útokmi privátnych fondov nebude ochotné medzinárodné spoločenstvo akceptovať, zároveň USA bez splnenia tejto podmienky neumožnia vznik zúčtovacích systémov mimo ich vplyvu. Kompromisom môže byť ochrana pre tie ekonomiky a štáty, ktoré preukážu čisto ekonomickú podstatu prevádzaných finančných prevodov, inak budú musieť podstupovať dohľad kapitálových trhov nad racionálnou hospodárskou politikou ich vlád. Ak tieto dostanú vnútornú ekonomiku do nerovnováhy, budú „potrestané“ silnými konjunkturálnymi a sociálnymi dopadmi menových útokov, čo povedie k racionalizácii svetového spoločenstva a presadeniu „hodnôt“ efektívnosti a ochrany zdrojov planéty. V prípade, že by zostal status quo ako za Baracka Obamu, kde voľný Irán znamená spustenie potom už neovládateľných ekonomických síl, ktorých výsledkom by bolo spriechodnenie euroázijských tepien, hlavne ruského železničného koridoru – Transibírskej magistrály a lodnej prepravy cez ruské teritoriálne vody v Severnom ľadovom oceáne. Potom aby Čína nebola závislá len od Ruska a súčasne sa mohla vyhnúť aj námorným zväzom USA, určite by sa snažila vybudovať a ovládnuť infraštruktúru cez Strednú Áziu, čo v ideálnom prípade je trasa cez Afganistan a Irán s pokračovaním v následných alternatívnych trasách        cez Turecko alebo Irak a Sýriu. Zároveň Rusko, aby nebolo závislé od Číny, by určite podporilo indický železničný koridor Bombai, Karáčí, Teherán, Baku do Volgogradu, kde by sa napájal na Transibírsku magistrálu a mimoriadne zaujímavý cestný/diaľničný koridor Bombai, Karáčí, Teherán, Jerevan, Soči a Kerčský most s napojením na diaľničnú sieť v Európe, ktorý by otvoril pre Indiu a Európu zahraničný obchod pre malé a stredné podniky s dramatickou kapitalizáciou všetkých zúčastnených ekonomík a pre Rusko navyše s otvorením miliardového odvetvia logistických a finančných služieb.

Problém uchopenia „prevzatia“ Číny je netriviálny, pretože ak sa spojí celý svet  a bude sa snažiť  zrušiť postavenie dolára ako zúčtovacej meny podporou alternatívnych zúčtovacích systémov, centrálne banky mimo EÚ začnú konvertovať dolárové rezervy do iných aktív. Zároveň začnú tieto vlády prechádzať na financovanie svojich verejných dlhov v domácej mene. Pre USA bude dosahovanie cieľov náročné, pričom v dlhodobom horizonte začnú všetci skryte pracovať na americkej dekapitalizácii, čo bude mať za následok deideologizáciu politiky USA a výsledkom bude racionalizácia svetového poriadku. Ďalej existenčný tlak na Čínu povedie, vzhľadom na skutočnosť, že nie je úplne otvorená a má väčší rozsah opatrení asymetrickej povahy, k jej orientácii na stredné podniky v EÚ, ktoré sú bez väzby na USA. Čína sa bude musieť zamerať na obsluhu klienta v menších objemoch, kratších dodacích lehotách a vo vyššej kvalite dodávok, takže sa bude musieť preorientovať na ruské koridory ako Transibírska magistrála s prekladiskom v Petrohrade na kontajnerové lode do Hamburgu a Rotterdamu, respektíve lodnú prepravu v Severnom ľadovom oceáne vo výsostných vodách Ruska. Čína určite nájde „korektné účtovné operácie“ ako udržať v relatívne „dobrej kondícii“ svoju podnikovú sféru, napríklad prevezme dlhy domácej podnikovej sféry, predĺži splatnosť a devalvuje juan, aby odľahčila domácim podnikom platbu dlhovej služby z nízkych tržieb z domáceho trhu. Zahraničné podniky nebudú ale vedieť v devalvovaných juanoch repatriovať zisky, preto buď pristúpia na barter, de facto budú exportovať z Číny vo svojom mene, alebo zvolia stresový predaj svojich výrobných kapacít v Číne, a tým Čína môže kompenzovať svoje straty. Popri riešení svojich ekonomických problémov bude musieť riešiť aj geostrategické problémy. V Iráne musí zabezpečiť, aby nedošlo k zrúteniu ekonomiky a zároveň destabilizácii štátu v obdobnom režime ako v Sýrii, čo by znamenalo dlhodobý a vleklý vojnovo-humanitárny konflikt v celej Ázii s celosvetovými dopadmi. Na Ukrajine, naopak, hrozí otvorená vojna alebo diktatúra. Ukrajinskej centrálnej vláde nedôverujú medzinárodné finančné inštitúcie, pretože nevie transparentne vykázať použitie zdrojov, preto sa do Ukrajiny „sypú“ peniaze len na základe ideológie, a z toho dôvodu je lacnejšie aktivovať nacionalistické kruhy na západe Ukrajiny, ktoré majú problémy so Židmi, Poliakmi, Maďarmi, ale hlavne s Rusmi. Preto by Čína, aby reakcia z jej strany bola čo najlacnejšia a najefektívnejšia, mala podporiť životnú úroveň Ukrajincov. Keby Číňania „skúpili“ priemysel, respektíve spravili joint venture s ukrajinskými oligarchami, aby títo boli zainteresovaní na realizácii aspoň dvadsaťročného „hodvábneho plánu“ rozvoja železničnej, cestnej, vodnej a leteckej infraštruktúry, produktovodov ropy/plynu/elektriny. Len oni majú silu presadiť prostredníctvom demokratických volieb kandidátov, ktorí budú prístupní mierovou cestou riešiť ukrajinskú krízu, a ktorej výsledkom by malo byť súčasné eliminovanie mocenských pozícií dnešnej garnitúry politických vodcov, ako aj tej nastupujúcej zo západnej Ukrajiny. Nová garnitúra by mohla priniesť skúšanej Ukrajine pokoj vo forme federalizácie, kde by centrálna vláda mala výlučnú právomoc v oblasti financií a ekonomiky, zároveň zahraničnej politiky orientovanej na Európsku úniu a nakoniec problematiky bezpečnosti a spravodlivosti. Naopak, všetko ostatné, vrátane obmedzenia suverenity federalizovanej Ukrajiny, by podliehalo právu veta každej jednej z federálnych zemí. Vo vedeckej oblasti by sa Čína mala zamerať na zníženie závislosti od ropy, pretože rast jej cien najviac vysáva kapitál z ekonomiky, tam by bol pre Čínu okamžitým riešením dovoz hlavne iránskej ropy za dlhodobé stabilné ceny. Oslobodenie, s mimoriadnym dopadom na záchranu klímy na Zemi, by znamenalo sfunkčnenie céziového reaktora. Potom by sa cena ropy nemohla odvíjať od dopravy, čiže vlastne od bohatstva plynúceho z celosvetového zahraničného obchodu, ale len od jej využitia v hodnototvorných procesoch, v ktorých sa spracováva.⁽³⁾ Napriek tomu, že sa zdá, že svet riadený na základe kapitalizácie ekonomík je krutý, pretože čokoľvek, aj keď z dobrých pohnútok, ak bude neefektívne, bude mať tvrdé následky na každú krajinu, ktorá nebude uzatvorená ako severná Kórea alebo Saudská Arábia, a bude sa chcieť zúčastniť na „požitkoch“ svetového blahobytu, slobody a osobného šťastia. Pre USA ako najviac kapitalizovanú ekonomiku to bude znamenať, že stále budú najdôležitejším svetovým hráčom, ktorý bude určovať hodnoty a štandardy, ale súčasne, keďže všetci budú poznať pravidlá, ak sa USA čo i len skúsia postupovať na základe nepravdy/ideológie, tak prídu o všetok kapitál alebo pristúpia na konečné riešenie, čo musí dúfať celá planéta, že nenastane. Naopak, ak budú USA postupovať na základe pravdy, tak vzhľadom na náskok vo vesmírnych technológiách, kto „spustí“ vesmírny zahraničný obchod, bude skoro úplne dominovať v kapitalizácii na Zemi. Rozumní ľudia hovoria, že „na všetkom zlom, je vždy aj niečo dobré“, preto je potrebné sa dívať na sankcie voči Rusku  optimisticky  a využiť „závetrie“, ktoré spôsobujú voči konkurenčnému tlaku a spustiť v ruskej ekonomike využívanie domácich zdrojov, prizvať „kreatívnych kolonistov“, ako sú juhoafrickí Búri alebo Taliani, ktorí prinesú nové postupy, druhy tovarov, zamestnajú ruské obyvateľstvo, ktoré môže získané skúsenosti využiť na vlastné podnikanie, ale kolonisti prinesú aj zázemie pre export. Rusi môžu bez konkurencie začať vytvárať inkubátory pre technológie, ktoré majú zo svojho vesmírneho a vojenského výskumu, čo im otvorí ďalší exportný potenciál a podobne.

Okrem ekonomiky budú Rusi musieť vyriešiť svoj dlhodobý politický problém v procese nástupníctva, čo je rozoberané aj v knihe. V prvom rade by si mali zadefinovať hodnoty,  pre ktoré sa oplatí „zomrieť“ a ktoré by mali byť súčasťou vlasteneckej výchovy a zároveň by mali byť kritériom výberu vhodných nástupcov a potom aj ich cieľom pri svojej aplikačnej politickej praxi, napríklad vhodným by mohli byť hodnoty „pravda, spravodlivosť a láska“. V knihe je riešená parlamentná demokracia a konštitučná monarchia, avšak tieto ústavné zriadenia sú nevhodné pre veľmoci, kde musí fungovať vodcovský systém, na čo je vhodnejší prezidentský alebo zmiešaný systém. Pre formálnu stránku realizácie procesu nástupníctva je možné inšpirovať sa vo Francúzsku, v USA a vo Vatikáne. Tak, ako je uvedené v knihe, najskôr je potrebné vylúčiť osoby z ašpirantov na absolútnu autoritu, ktoré by určite zlyhávali pri výkone svojej funkcie z dôvodu nedostatku lojality voči tlupe/kmeňu/národu, a toto zabezpečovala pokrvná línia, ktorá bola „požehnaná“ druhým pilierom moci – cirkvou, čím sa stala nástupnícka línia nedotknuteľná pre uzurpátorov. Moderná spoločnosť nahradila pokrvnú líniu/prvý pilier moci systémom rozdelenia absolútnej autority a najvyššej autority správy verejných zdrojov a tieto dve mocenské centrá opatrila vzájomnými brzdami a pákami, súčasne druhý pilier moci bol nahradený autorizačnou autoritou ad hoc, vôľou ľudu vo voľbách. Pri veľmociach nie je vhodné deliť pozície najvyššej autority a správcu zdrojov, preto musí nastúpiť iný princíp vylučujúci nelojálnych jedincov zo súťaže, pretože ich nástup do prezidentskej funkcie by znamenal totálnu deštrukciu takejto spoločnosti. Prezidentský systém USA je analógiou rímskeho cisára a nevhodných/nelojálnych kandidátov vylučuje systém primárok, počas ktorých „spodný prúd“ americkej politicky pustí len lojálnych kandidátov do súťaže o nomináciu za jednu z dvoch politických strán, a títo sa „vyperú v špine“ tak, aby už nedehonestovali vážnosť úradu prezidenta USA, keď sú predložení na výber voličom. Zmiešaný prezidentský systém vo Francúzsku je analógiou egyptského faraóna alebo čínskeho cisára a viac vyhovuje koncepcii prirodzenej spoločnosti, ako je opísaná v knihe, avšak výber vhodných kandidátov je netransparentný, plne podriadený „spodnému prúdu moci“. Napríklad poslední dvaja francúzski prezidenti boli zvolení tak, že hlavní kandidáti, ktorí vykazovali znaky svojprávnosti, boli  za pomoci služieb a angažovanej žurnalistiky diskreditovaní, pretože sa vraví, že Dominique Strauss-Kahn bol obvinený zo sexuálneho obťažovania hotelovou chyžnou, ktorá sa ukázala byť agentkou tajnej služby a Francois Fillon zase bol obvinený z rodinkárstva, pričom jeho manželka regulárne svoju prácu pre manžela vykonávala, ale asi to mala robiť bezplatne. Naopak, Francois Mitterrand si objednal na seba atentát a zároveň si objednal vraždu atentátnika, ktorý keď sa to dozvedel, bol vypovedať na polícii, ale tá spoločne s angažovanou žurnalistikou „upratala“ ukážku Mitterrandovho charakteru do stratena. „Spodný prúd“ francúzskej najvyššej politiky treba hľadať v kruhoch a službách, ktoré boli angažované vo vichystickej francúzskej republike, nakoľko aj Francois Mitterrand pracoval vtedy na oddelení tajnej služby, kde sa pripravovala legenda o „Priorstve sionskom“ a o jeho činnosti sa možno dozvedieť z literatúry, ktorá sa venuje projektu „svätý grál“, ktorý je spomínaný aj v knihe. Ďaleko najstabilnejším za posledných 2000 rokov je systém voľby najvyššej autority katolíckej cirkvi – pápeža vo Vatikáne. Jeho stabilita spočíva v tom, že neumožňuje dosiahnuť pápežský stolec tým kandidátom, ktorí neprejdú dlhodobým testom/životom jednoty duchovnej a telesnej oddanosti cirkvi, a aj tak to nepostačuje, pretože ich ešte musí menovať za popredného/základného/oporného/prvoradého vo viere, čiže kardinála, samotný pápež. Potom táto skupina voliteľov nového pápeža spomedzi seba, čiže kardinálov, už nepotrebuje „spodný prúd“ kontroly, aby sa na pozíciu najvyššej autority nedostal človek nelojálny cirkvi, ale môže všetkých svojich kandidátov ponechať transparentne verejnej kontrole. Poučenie pre Rusko, bolo by škoda premárniť šancu ich odideologizovanej spoločnosti nepokúsiť sa vytvoriť dokonalý štát založený na transparentnosti a prirodzenom poriadku. Rusi sú určite kreatívni, ale napríklad politické strany, ktoré získajú aspoň 10% hlasov vo voľbách, by mohli každý rok získať na každých 10% (strany by mohli robiť aj koalície, aby neprepadol mandát) čestnú pozíciu „kardinálneho Rusa“ od prezidenta v úrade, pričom okrem politických strán, by sa každá oblasť snažila nájsť vhodného kandidáta, pretože aj keď nemá šancu na to stať sa prezidentom Ruska, ale niekto z ich okolia môže ísť na „moskovské konkláve“ a byť súčasťou dejín. Samozrejme, Rusko je veľmoc, takže „kardinálni Rusi“ by boli okrem kontroly verejnosti aj pod drobnohľadom tajnej služby, a tak by bolo skoro nemožné ovplyvniť dlhodobo morálne žijúceho patriota na voľbu nevhodného kandidáta za určitú politickú stranu alebo koalíciu strán, pretože primárky by museli sústrediť „na konkláve“ minimálne sto voliteľov/kardinálnych Rusov a z primárok vo forme konkláve (uzavretej voľby bez kontaktu s vonkajším svetom, samozrejme predovšetkým straníckych funkcionárov) by vzišli kandidáti pre všeobecné ľudové voľby. V knihe pomenúvam okrem procesu nástupníctva aj problém prijateľného života bežného človeka z dôvodu fungovania paralelnej/temnej spoločnosti, opričniny, vďaka ktorej je iluzórne dosiahnuť pre radového Rusa život v spravodlivom svete. Na riešenie tohto problému je potrebné ísť po inšpiráciu zase do Francúzska, kde kráľ Ľudovít XIV., ktorý aby predišiel rôznym rebéliám a konšpiráciám zo strany svojej šľachty, ju prinútil byť na jeho dvore v Paríži. Podobne môže napríklad Rusko spraviť z Krymu „offshore“ oblasť, kde bude pre fyzické osoby 0% daň z príjmu, pre právnické osoby na príjmy z držby majetku a majetkových práv (holding akýchkoľvek aktív a licenčné poplatky) a zahraničného obchodu mimo Ruskej federácie 10% daň a všeobecný poplatok z kapitálových výnosov (úroky, burzové obchody s cennými papiermi a komoditami vrátane ich derivátov) pre všetky typy osôb vo výške 1%, pričom ruskí rezidenti by nesmeli mimo Krymu na území Ruskej federácie prespať viac ako 179 nocí, inak by museli zdaňovať podľa všeruských pravidiel, aby sa vyhli hĺbkovej účtovnej kontrole a prípadnej zodpovednosti z trestného činu krátenia dane. Takto sústredení „dravci“ budú sami dohliadať vo svojich „revíroch“ na spravodlivé usporiadanie pomerov, pretože ak sa koná neprávosť, tak pri delení „lupu“ sa neberie ohľad na neprítomných, a preto pre na Kryme sídliacich oligarchov bude najvýhodnejšie dbať na všeobecné dodržiavanie práva, aby sa v neprítomnosti nestal ich majetok predmetom deľby. V hypotetickej rovine môže pokračovanie tlaku USA na Čínu a čínske poznanie potreby odideologizovať fungovanie štátu, pretože je neefektívne, viesť k trvalému zaostávaniu voči USA a aj reformovanému Rusku, čo by mohlo prinútiť Čínsku komunistickú stranu k úvahám nasledovať ruský príklad, kde okamžitým vedľajším produktom bude organizácia čínskej spoločnosti na základe spravodlivosti a úcty k ľudským právam.

Tlak sveta Donalda Trumpa na odideologizovanie dáva šancu na život v pravde, čiže zbaviť sa intelektuálneho odpadu v podobe genderového nihilizmu, deviantných úchyliek a vedeckého ateizmu. Dal som čítať svoju knihu, okrem iných, aj dvom ateistom, ktorí hlásali prioritu vedy, avšak po jej prečítaní mi jednohlasne potvrdili, že si neuvedomovali význam kresťanstva pri formátovaní svetonázoru každého človeka ako základu  na mierové spolužitie ľudskej civilizácie, ďalej význam monoteizmu a kresťanskej scholastiky pre rozvoj paradigmatickej vedy, a čo bolo mimoriadne potešiteľné, už netrvali na svojom ateizme, ale jeden z nich použil pojem, že vlastne v skutočnosti je „kultúrne kresťan“. Kniha ide ešte ďalej v definovaní tzv. „technického“ boha  na účely formálnej logiky použitej pri výstavbe paradigmatickej vedy na základe najväčšieho mystéria kresťanstva trojjediného Boha v zmysle IDU, identity duality a utility, skutočností tvoriacich realitu bytia, čo je bližšie rozobraté v knihe. Cieľom je prekonať rigiditu konceptu vedeckého ateizmu, ktorý ignoruje sily nehmotnej povahy, bez ktorých by neexistovala integrita hmotného bytia. Preto kniha rozširuje to, čo je, teda hmotné bytie, na realitu skutočností. Následný krok má logický záver v podobe vedeckého teizmu, respektíve jednoty zjavenej/kresťanskej a poznanej/ paradigmatickej pravdy. Jedným z najkrajších paradoxov vôbec vzniku mojej knihy je pravda, respektíve „videnie“, ktoré sprostredkovali dve mocenské skupiny, ktoré sú zadefinované úplne na najspodnejšom koreni svetskej moci, a ktoré pili z rovnakého prameňa poznania, ale jedna z obdobia Strednej egyptskej ríše až po kráľa Sedekiáša a druhá po návrate z babylonského zajatia. Ich dominancia je spojená s presunom zahraničného obchodu zo Stredomoria do Atlantického oceána, pretože židovskí bankári z Benátskej republiky sa presunuli do Londýna a založili bankovú štvrť City. V spojení s príchodom židovských bankárov prichádza do stredovekého Anglicka osveta a kapitál, ale nebyť niekoľkých štátnych bankrotov zo strany Filipa II., španielskeho kráľa⁽⁴⁾, tak s najväčšou pravdepodobnosťou by bankári „nezarezali“ najlepšieho zákazníka španielsku korunu, „ríšu, kde nezapadá slnko“. Jednoducho, keď sa bankári rozhodli, že poučia svetskú moc, že „platiť sa oplatí“, tak už nebolo návratu, a toto poznanie Filipa II. zlomilo, keď pochopil, prečo prehral námornú bitku v roku 1588 s Anglickom, s čím sa začal pozvoľný ústup Španielska zo svetovej dominancie, a tým poznaním bolo, že sa nedá beztrestne robiť politika na dlh a na základe ideológie bez zabezpečenia kapitálového krytia.

Nakoniec sa bankári presunuli do USA, ktoré nastúpili po II. svetovej vojne do pozície hegemóna namiesto Anglicka, a, samozrejme, americké elity prevzali od britských lojalitu voči Židom a patronát nad štátom Izrael, ale zároveň bankári ochraňujú USA, aby nedošlo pre USA k strate pozície hegemóna sveta. Barack Obama podpisom „jadrovej dohody“ s Iránom       pravdepodobne ani nevedel, čo činí pre USA, vystavil svoju krajinu hrozbe odchodu na perifériu svetového diania, a tým ohrozil aj bezpečnosť štátu Izrael. Preto medzi americkými politickými elitami došlo k stiahnutiu sa voči Donaldovi Trumpovi, nakoľko je všeobecne známe, že ho podporuje americká židovská obec. Všetok ten „humbug“ voči prezidentovi Donaldovi Trumpovi zo strany demokratov je „bečanie“ skazených oviec (ide o terminus technikus definovaný v knihe a nie o pejoratívny výraz), ktoré si nevedia vysvetliť, čo sa deje, a, naopak, keď poľavil tlak na život vo lži a ľudia dostali na výber prirodzeného vodcu/alfa samca, tak, samozrejme, mu dali svoj hlas. Vzhľadom na svoju povahu je Donald Trump „hardwarovou poistkou“, aby nemohlo prísť k skĺznutiu USA do zóny, kde už nie je návrat, a jeho pravdivosť je daná jeho prirodzenosťou. Preto je Donald Trump súčasťou autokorekčného mechanizmu nápravy smerovania našej ľudskej civilizácie a je len na ľuďoch, či využijú úzke okno na zlepšenie našich vyhliadok do budúcnosti. Práve jeho prirodzenosť a z toho prameniaca autentickosť/pravdivosť je neporaziteľná, pretože „tajomstvo je síce najsilnejšou zbraňou mocných, ale pravda zase slabých“!

Poznámky:

⁽¹⁾ Uvedené v knihe s ohľadom na ideologické, geografické a ekonomické prekážky.

⁽²⁾ Ideologický antagonizmus s Ruskom je daný tým, že Poliaci jediní v histórii dobyli regulárne Moskvu, okrem nich ju zradou dobyli Tatári, a potom sa usadili na Kryme, odkiaľ ich z krymskej „skaly“ presťahoval Stalin na naftové polia –  „paradox histórie“, a potom odovzdal bez boja vypálenú Moskvu cár Alexander I. vojskám Napoleona.

⁽³⁾ „Céziový reaktor“ používam ako termín pre experimentálne získavanie energie z izotopov prvkov a v 30. rokoch minulého storočia boli robené s izotopmi cézia. Je mi známe, že už existuje tepelný zdroj, ktorý mení izotop niklu 59 na izotop niklu 64, jeho obstarávacie náklady sú polovičné oproti tepelnému čerpadlu a prevádzkové sú na úrovni cca 250 eur na 2 roky. Podobný tepelný zdroj je možné použiť na vytvorenie pary pre vysokotlakové turbíny ľubovoľných výkonov, najrýchlejšie je to možné v lodnej doprave a prevádzkové náklady by na 100 metrovej  kontajnerovej lodi boli cca 500 tisíc eur na 2 roky, kde prezbrojenie motorizácie by mohlo prebehnúť v horizonte 5 rokov a ušetrilo by sa na spotrebe ropy cca 8% ročne s výrazným ozdravným klimatickým vplyvom na Zem. Okrem iného by sa to dalo využiť marketingovo a za garanciu ekologickej prepravy si vypýtať prirážku vo výške colných bariér, počas 10 rokov je možné v mestách na strechách domov inštalovať izotopové reaktory s nízko výkonnými elektrickými turbínami, ktoré spoločne vyriešia kolísanie siete spojenou so špičkou, zabezpečia sebestačnosť domov v elektrickej energii, z odpadového tepla vykúria byty a dodávkou do siete umožnia samospráve ušetriť na elektrine za osvetlenie a komunálnu spotrebu, za čo bude bezplatne komunál udržiavať regulačný pult a prepojovacie uzly; výsledkom by bola okamžitá možnosť zavrieť všetky uhoľné a mazutové elektrárne. Železničná doprava je tiež riešiteľná v horizonte 10 rokov, pretože lokomotíva by mohla byť pojazdná turbína a jednotlivé vozne by boli osadené malými elektromotormi. V leteckej doprave otázka, kedy sa tak stane, bude daná časom, keď sa „nevojenskou“ stane technológia jadrového pohonu ruských „zázračných rakiet“ a nakoniec v horizonte 20 rokov po zvládnutí efektívnosti účinnosti premeny fotónov v izotopovom reaktore priamo na elektrický prúd by sa z cestných vozidiel mohli stať „večné elektrické samohyby“. Takže pred západnou civilizáciou je výzva, ako nastaviť sociálne a zdravotné systémy po výpadku spotrebných daní z uhľovodíkových palív a zároveň aj dôchodkových systémov, respektíve stabilitu kapitálových trhov, keď sa budú musieť zmeniť energetické spoločnosti na technologické a urýchlením tohto procesu môže dôjsť k značnej destabilizácii našej civilizácie.

⁽⁴⁾ S Filipom II. španielskym (1527-1598) je spojený zlatý vek španielskej koruny a aj napríklad Filipíny sú nazvané na jeho počesť. Ako španielsky kráľ bol mimoriadne kultivovaný, podporoval vedu a umenie, ale celá jeho politika bola ideologicky zameraná na presadenie katolicizmu. Na jeho dvore sa spájali všetky smery, ako sú opísané v knihe, mocenského/vôľového gnosticizmu, predovšetkým sprostredkovaný apoštolom Jakubom, ktorý kanonizoval Španielsko a patril spolu so svojim bratom Jánom a Petrom k najužšiemu gnostickému kruhu Ježiša Krista, ďalej Židmi z babylonského zajatia, ktorí sa v Španielsku usadili v rámci diaspóry po zničení II. Šalamúnovho chrámu Rimanmi v roku 70 n. l., ale dlhodobo boli prítomní aj gnostici odvodzujúci svoje „videnie“ od dcéry Mojžiša a neskôr od dcéry Sedekiáša, a to hlavne na severozápade Španielska. V období Filipovej vlády na jeho dvore sedem rokov žil aj Rudolf II. Habsburský (1552-1612), ktorý ako cisár Svätej rímskej ríše národa nemeckého v rámci svojej politiky náboženskej tolerancie povolal všetkých alchymistov a okultistov, ktorí neboli na dvore Filipa II. nábožensky konformní s katolicizmom do Prahy. Následne boli Habsburgovcami v rámci protireformácie počas tridsaťročnej vojny z Prahy vytlačení okultisti vo väčšine do Švédska, ale asi pätina odišla aj do Švajčiarska.  Na jednoduchšie uchopenie prúdov moci na začiatku moderných dejín v Európe je vhodné zaviesť pojem „gój“ v zmysle, ako v Biblii ho používa Boh v rozhovore s Abrahámom, kde Boh týmto slovom označuje príslušníka budúceho židovského národa, t. j. mentálneho žida a etnického nežida. Potom mocenské skupiny zoradené podľa veku, v ktorom sa začali formovať sú paragóji, ktorí putovaním Mojžišovej dcéry Scotie a Sedekiášovej dcéry Tamar Tefi cez severozápadné Španielsko, Írsko, Škótsko a ďalej boli šírení Keltmi a Vikingami sa prostredníctvom zosadeného anglického kráľa Jakuba II. dostávajú do Francúzska a USA, pričom územie, kde sa nakoniec presadil kresťanský protestantizmus v Európe zodpovedá územiam s derivovaným, t. j. neoriginálnym šírením „videnia“ Keltmi a Vikingami. Kýrom II. prepustení Židia z babylonského zajatia sa striktne vyčleňujú voči Samaritánom/Židom, ktorí zostali na území bývalej Palestíny, a prichádzajú s prísnym výkladom písaného „zákona nášho Boha“ – Tóry. Babylonskí Židia vzhľadom na svoje privilegované postavenie v babylonskej diaspóre, ktoré im umožňovalo žiť v zomknutej komunite, prichádzajú s umocnenou monoteistickou vierou a sami ako uzavretá komunita sa stávajú homogénnou elitou bez potreby tvorby užšieho kruhu zasvätencov, preto na rozdiel od paragójov, ktorí sú nositeľmi „videnia“, babylonskí Židia sú nositeľmi integrovaného „videnia a vedenia“. Ježiš Kristus stál striktne na základoch rabínskeho judaizmu, napriek tomu, že niektorí z autorov heretických textov sa ho snažili zaradiť medzi Esejcov, Ježiš odovzdaním plného „vedenia“ etnickým nežidom/kresťanom, vlastne v zmysle rozhovoru Boha s Abrahámom je „stvoriteľom“ kresťanského národa. Úplné „vedenie“ spočíva v poznaní trojjediného Boha, úlohy ženy v kultivácii ľudskej civilizácie a výkladových pravidiel skutočností reality v požiadavke striktnej spravodlivosti a nenásilia. Ježiš vo svojom učení nekompromisne oddeľuje „videnie“ od „vedenia“, kde videnie je vyhradené len okruhu zasvätencov, ktorí sú spôsobilí uniesť zodpovednosť „z videnia“ a neskĺznu do pasce nadradenosti voči nevidomým, čo je porušenie zásady spravodlivosti, ktorá je kľúčová k nájdeniu vnútorného pokoja, a tak dosiahnutiu osobného šťastia. Simultánne „videnie a vedenie“ vyžaduje osobnú disciplínu a najvyšší stupeň rozvoja ľudskej osobnosti, ktorý je opísaný v knihe ako simultánna dialektika vedomia a vôle, preto pre ľudí, ktorí nie sú vnútorne silní, musí nastúpiť dril vo forme striktných formálnych pravidiel „kóšer“ života, čo síce nepredstavuje pocit osobného šťastia, ale podobne ako u abstinujúceho alkoholika sprostredkuje plnohodnotné prežitie života bez fatálneho zlyhania. Vzhľadom na postoj Ježiša Krista ku gnosticizmu, respektíve duchovnému videniu, aj katolícka cirkev tvrdo postupovala voči všetkým gnostickým pokusom, ktoré sa snažili uplatniť v rámci laického katolicizmu, ale zároveň cirkev nebránila venovať sa kresťanskému gnosticizmu svojim klerikom, avšak tento prístup viedol k vyčleneniu sa poslednej mocenskej skupiny, ide o synkretických góov, ktorí sa zišli na dvore cisára Rudolfa II. Habsburského a nakoniec skončili vo Švédsku, kde sa spojili s gnosticizmom „z druhej ruky“ videním interpretovaným bývalými Keltmi a Vikingami, z čoho vznikol smutný koncept agnostizmu, čiže presvedčenia, že pokým sa Boh neukáže, tak nevieme, či existuje alebo neexistuje a odtiaľ je len krok k tvrdeniu, že Boh je produktom ľudskej mysle, a preto neexistuje. Koncept agnostizmu je smutný, pretože sprostredkúva človeku život formálneho poznania bez Boha, a to je „Kainova slepá vetva“ vývoja ľudstva, ako je to rozobrané v knihe, v konečnom synkretickí góovia už nemajú „videnie“ a „vedenie“ sa obmedzuje výlučne na hmotné bytie. Sila „videnia“ spočíva v tom, že umožňuje efektívne fungovanie aj biologickým entitám, ktoré nemajú vedomie, preto sprostredkovanie „videnia“ anglickým elitám zo strany babylonských židov/benátskych bankárov vo forme slobodomurárstva zabezpečilo mentálnu synchronizáciu, ktorá je dôležitá pre vôľovú orientáciu ľudského snaženia ako najlacnejšieho/najefektívnejšieho spôsobu mierovej koordinácie a subordinácie, zároveň dodalo minimálnu „vzdelanostnú“ úroveň pre jedincov, ktorým mali zveriť svoj kapitál, aby neprišlo k jeho sublimácii z dôvodu financovania „ideológie“, respektíve virtuálnych konštruktov, namiesto efektívneho využitia kapitálu  s cieľom ho akumulovať. Výsledkom bol filozofický smer –  anglický empirizmus, ktorý znamenal oslobodenie sa „od virtuálnej reality povier“, pretože za to, čo je pravdivé, teda neideologické, treba považovať taký výrok, ktorý vykazuje zhodu so skutočnosťou. Babylonskí židia si vychovali hostiteľov/národ/Angličanov, ktorí boli v 16. storočí na konci civilizácie, ako nástroj vedecko-priemyselnej revolúcie, s ktorým boli schopní ovládnuť svet, avšak okrem toho aktívne ho aj ochraňovali. Prvým krokom bolo pretrhnutie pút s kresťanstvom, ktoré „poslúžilo“ ako ochrana v diasporickom živote, ale atraktivita obchodu otvoreného Španielskym kráľovstvom, jeho neefektívnosť z dôvodu vývozu/financovania ideológie a neschopnosť platiť svoje záväzky znamenala príležitosť cez „hostiteľský“ národ stať sa pánom sveta, takže prirodzene muselo prísť k vojenskej zrážke Anglicka so Španielskom, ktorú bez kapitálu Španielsko nemohlo vyhrať, podobne ako bývalý Sovietsky zväz o 400 rokov neskôr. Prirodzenou následnou požiadavkou bolo ukončenie politického vplyvu katolíckej cirkvi, čo bolo spojené s vytlačením anglického kráľa Jakuba II. do exilu v Paríži a to spolu s gnostickou tradíciou škótskeho rítu slobodomurárstva, ale zároveň, aby sa predišlo degenerácii spoločnosti do „slepej Kainovej vývojovej vetvy ľudstva“, ktorú predstavuje život v plnom poznaní, ale bez Boha, tak elity boli viazané vierou vo Veľkého architekta vesmíru, bližšie riešené v knihe. Na oplátku za kapitál, videnie, elimináciu nepriateľov a panstvo nad svetom dostali babylonskí Židia ochranu a demonštráciu lojality zo strany anglických kráľov, už pri korunovácii anglickí králi sedia na tróne, ktorý v sebe obsahuje „kameň osudu“ biblického patriarchu Jacoba/Izraela. Ide o kameň, na ktorom spal, keď videl rebrík do neba, kam bol anjelmi vynesený kmeň Izraelitov/jeho potomkov. Okrem iného všetci mužskí členovia kráľovskej rodiny podstupujú obriezku od londýnskeho rabína a sú členmi Veľkej lóže Anglicka. Aby bola dokonaná eliminácia katolíckej cirkvi ako reálnej politickej moci, spojili sa „tri moci“, aby „rozobrali“ katolícke kráľovstvo vo Francúzsku počas Veľkej francúzskej revolúcie (1789). Poslednú „ranu z milosti“ svetskej moci katolíckej cirkvi udelil Napoleon v bitke u Slavkova (1805), kde porazil spojené rakúsko-ruské vojenské sily a od vtedy do dnes katolíci, poťažmo kresťania, sú v defenzíve a nezúčastnili sa nijakej vojny, terorizmu alebo genocídy. Naopak, po vyriešení „kresťanskej otázky“ sa obrátili paragójovia a synkretických gójov, na Nemecko a Židov, kde umožnili cez okultné pozadie nástup Hitlera k moci, za čo im Hitler umožnil prežiť II. svetovú vojnu v neutralite vo Švédsku a vichyovskom Francúzsku. Ako som uviedol v knihe, už egyptský kráľovský mýtus vystríha pred ľuďmi nehodnými dôvery, aby sa dostali do správy verejných zdrojov, predovšetkým pred ľuďmi, ktorí sú emocionálnou čiernou dierou alebo sú postihnutí statusovou obsesiou. Emocionálna výbava paragójov je spojená s pocitom, že im bol „ukradnutý“ anglický trón, sú nositeľmi rovnakého „videnia“ mocenskej gnózy ako babylonskí Židia a sú dedičmi staršej židovskej tradície. Paragóji pochádzajú ešte zo Strednej egyptskej ríše, ktorá je podľa knihy spoločnosťou „improbusnej ženy“, kde vrcholom osobnostného rastu je povinnosť a potlačená emocionalita, čo sa mylne zamieňa s drilom prameniacim zo striktného uplatňovania Tóry v tradíciách a zvykoch babylonských Židov, pretože u Židov potlačenú emocionálnosť nahrádza disciplína a morálka, avšak u paragójov to vytvára emocionálnu bezcitnosť voči blížnemu. Synkretickí gójovia trpia „kastračným syndrómom“, pretože tak ako agnostizmus, aj vedecký ateizmus v ich mentálnej výbave spôsobuje neúplnosť poznania, a keďže nechcú byť za „hlupákov“, t. j. nepožívať najvyšší „osvietený“ sociálny status, preto musia „kričať v dave“, aby sa ubezpečili, že nie sú sami a niekto iný sa im neposmieva. Preto vyžadujú permanentné znaky lojality od všetkých naokolo, a preto aj preferujú pozitívnu diskrimináciu jedincov, ktorí nemôžu byť „normálni“, pretože tí pre nich predstavujú znak, že synkretickí gójovia sú výnimoční a majú najvyšší status, keďže iní/handicapovaní jedinci nemôže zmeniť svoj status na vyšší, čo utvrdzuje synkretických gójov v ich „pravde“. O bezcitnosti a bezohľadnosti oboch skupín moci je zbytočné polemizovať, za nich hovorí ovocie ich činov, v prípade II. svetovej vojny 65 miliónov mŕtvych a v prípade prezidentov pôsobiacich medzi Ronaldom Reaganom a Donaldom Trumpom, ktorí boli z Texasu alebo z Demokratickej strany, môže si sám urobiť názor každý obyvateľ našej planéty. Spôsob ako poznať gójov je relatívne jednoduchý, pretože všetko vykonávajú v zastúpení a v utajení, ale vždy sa musí kooptovať do inštitucionálnych štruktúr oficiálnej moci „ich človek“, na ktorého sústredia zákulisne všetku moc, a on je v bezprostrednom spojení s najvyšším vnútorným/neverejným/utajeným predstaviteľom gójov v danom teritóriu, preto poznaním ľudí vo vzťahu „s oficiálnym človekom moci“ do dvoch krokov umožňuje odhaliť minimálne 90% gójov v danom štáte, a preto stačí odhaliť totožnosť jedincov do dvoch krkov okolo Georga Busha st., Francoisa Mitterranda a švédskeho kráľa Karola XVI. Gustáva. Okrem iného je potrebné sa poučiť z verejných príznakov prípravy rozkladu spoločnosti, kde paragójovia, ktorí prenikli do verejnej správy, spôsobujú jej enormné zadlženie a čerpanie týchto zdrojov cez umelo vytvorené krízy/problémy a „virtuálne verejné potreby“, v predvečer Veľkej francúzskej revolúcie boli verejné potreby štátu financované až vo výške 78% z dlhov a tomu asistovali synkretickí gójovia/ osvietenci so šírením ideológie neexistencie Boha, hlásania vlastnej morálnej nadradenosti ako nositeľa pokroku a potlačovania povier, velebenie víťazstva ľudského rozumu nad prírodou a šírením netolerancie voči zástancom viery, ľudskosti a tradície. Podobná situácia bola aj v Španielsku za Filipa II. a v Sovietskom zväze pred jeho kolapsom, ale takúto situáciu si tam spôsobili sami, naopak situácia vo Francúzsku na konci 18. storočia, v nacistickom Nemecku a súčasnom USA je umelo vytvorená. Každý, kto ignoruje príznaky rozkladu spoločnosti, by si mal oprášiť poznatky z histórie, kam vedie, respektíve, čo je konečnou stanicou snaženia sa gójov cez spomienku na genocídu asi 1,5 milióna katolíkov počas Veľkej francúzskej revolúcie. Výkladnou skriňou „osvietenstva“ je osud Vendée, najkatolíckejšej francúzskej provincie, kde francúzsky „manažér genocídy“ Jean Carrier bol postavený pred problém ako prevychovať ľudí vo Vendée, ktorí odmietali prisahať na „občiansku ústavu duchovenstva“, pretože popravy boli zdĺhavé a bolo aj nedostatok „mäsiarov“, tak Jean Carrier vyvinul techniky, ako kontaminovanie obecných studní arzenikom, výlety na lodi po Loire, čo bolo, že „nahnal stovky katolíkov na loď, ktorá mala diery v dne a tie v strede rieky odštupľoval, okrem iného organizoval „republikánske svadby“, keď nepoškvrnených mladých chlapcov a dievčatá vyzliekol a zviazal a takto ich hodil do rieky Loiry, nakoniec historické anály tiež pamätajú hádky a vystatovanie sa jeho dôstojníkov, že kto má ušité krajšie nohavice alebo kabát z kože viacej katolíkov.